Pondelok ráno 2:00 zvoní budík, no tento na rozdiel od iných dní sa nedá odložiť ani o 5 minút. Je čas vstať a začať sa pripravovať. Po piatkovej svadbe a sobotnej chate to nie je vôbec jednoduché, ale zobúdza sa mi o čosi lepšie. S pocitom, že ideme fotiť a ja si opäť oblečiem moje milované, obe svadobné šaty...

...tak presne takto začínal náš fotodeň. Zatiaľ čo ja som sa za tmy líčila, Marek ešte „sladko“ spal a využíval tak každú minútu navyše. O pol štvrtej ráno sme sa teda vybrali na cestu k neďalekému Spišskému hradu, kde sme sa mali stretnúť s našim fotografom. Toho som precízne vyberala, ako aj všetko ostatné, ale keďže sme sa nestihli predtým ani vidieť, stále som nevedela čo čakať a ako bude celé fotenie prebiehať, no verila som, že to zvládneme na výbornú.

O pol piatej ráno sme dorazili na dohodnuté miesto a šlo sa fotiť. Kým sme sa my poprezliekali a pripravili, stihol doraziť aj ten najpovolanejší, náš fotograf Pavol Delej. Lepšie som vybrať nemohla. Je top vo svojom obore a presne podľa toho vyzeralo aj naše fotenie. Človek, ktorý vie čo robí a ktorého to nesmierne baví. Aspoň takéto boli naše pocity a vlastne také sú aj naše fotografie.

Keď už slniečko konečne vyšlo a my sme dorazili do cieľa, začal sa ten pravý adrenalín. Nie konkrétne z fotenia, to bolo pohodové a absolútne profesionálne, teda z fotografovej strany určite. Čakalo nás štveranie na všetky tie skaly z fotiek. Nič zvláštne by na tom možno nebolo, keby som na sebe nemala dlhé a objemné svadobné šaty a Marek žaket so spoločenskými topánkami, podotýkam s hladkou podrážkou. Nesmiem pozabudnúť ani na to, že nemáme radi výšky a ešte za takýchto bojových podmienok, ale čo človek nespraví kvôli krásnym fotkám. Takže zopár výškových výstupov a zostupov, jedno prezliekanie šiat, niekoľko potení, áno potení nie fotení a množstvo dokonalých fotografií, za ktoré ďakujeme Paľovi.