OBRAZ DNEŠNÝCH DNÍ


Rok 2020 niektorí považovali za magický. Dve dvadsiatky za sebou, pre niekoho krásny, ba až čarovný dátum....

Mnohí si tento rok zvolili za svadobný a som rada, že ja som týmto spôsobom nikdy neuvažovala. Nikdy som neuvažovala nad nejakým špeciálnych dátumom, alebo kombináciou čísiel. Našu svadbu som naplánovala tak, ako mi to prišlo najvhodnejšie a som rada, že som nečakala na dokončenie školy. Popravde, neviem si to momentálne teraz ani predstaviť. Ešte nedávno som „bojovala“ s vlastnou diplomovku, dokončovala výkresy, mailovala a telefonovala s mojim vedúcim a zisťovala, či som všetko spravila tak, ako má byť. Dokonca len pár týždňov dozadu sa mi podarilo odovzdať diplomovú prácu a vtedy som ešte ani netušila, ako bude moja obhajoba a štátnice reálne vyzerať. A teraz si predstavte, že by ma okrem toho mala čakať ešte aj svadba, ktorá by zrejme ani nemohla byť. Všetko by sa muselo meniť, presúvať a vybavovať úplne na novo od začiatku. No ja by som sa určite zbláznila. Áno viem, že nie všetko je také nevyhnutné, že to nepočká, ale dve takéto veľké udalosti, ktoré by som nijak nemohla ovplyvniť, by boli pre mňa „too much“...


A keďže som spomínala tie moje štátnice, už niekoľko dní ma môžete oslovovať PANI INŽINIERKA (srandujem, ale nebudem sa sťažovať 😁). Je to až neuveriteľné, ako rýchlo to všetko zbehlo. 6 rokov „útrap“ (nie, nie sme doktori, ale rovnako sme študovali 6 rokov) a nekonečné vypracovávanie výkresov sú u konca. Hoci ešte pár dní pred koncom sme stále nevedeli, ako to všetko bude prebiehať, pretože sa to niekoľko krát menilo, nakoniec sme ako prví študenti u nás štátnicovali online cez internet. My samostatne v škole a členovia jednotlivých komisií z pohodlia domova cez video chat. Bolo to iné ako sme si predstavovali, nezvyčajné a asi nikto z nás to takto nečakal, ale hlavné je, že sa nám naše štúdium podarilo úspešne dokončiť a teraz si môžeme hrdo vykračovať s titulom vo vrecku. Presne tým titulom, o ktorý som niekoľko rokov úspešne bojovala. A aj keď vysokoškolský diplom nie je všetko, je to ale malý pomyselný checkpoint na konci štúdia, ktorý nám už nikdy nikto nevezme.


Takmer hneď po štátniciach sme s Marekom mali naplánovanú našu prvú dovolenku. Prvú ozajstnú spoločnú dovolenku pri mori ďaleko od všetkých, na ktorú sme sa doteraz nedostali. Vlastne bola by to aj naša svadobná cesty, ale všetko sa zmenilo. Hoci už sme ju mali kompletne vyplatenú a odrátavali sme dni do odletu, prišlo to, čo nikto z nás nečakal. Vírus, ktorý ovládol celý svet a zmaril naše plány. Aj keď sme si to zo začiatku nepripúšťali a verili, že to rýchlo prejde a skončí, nič tomu zatiaľ nenasvedčuje, čo sa cestovania za hranice týka.  Samozrejme by sme sa asi teraz v blízkej dobe neodvážili nikam odísť a preto sme sa rozhodli, že keď už sme čakali 8 rokov, ďalší rok hore alebo dole vydržíme a keď sa situácia ukľudní, tak sa na našu dovolenku sa vyberieme budúci rok. Ako by Marek povedal, na dobré sa čaká. Veď predsa všetko sa deje z nejakého dôvodu a to more si na nás počká. Teraz nám však neostáva nič iné, ako využívať to, čo na Slovensku máme. Preto tieto dni v karanténe trávime spoločne vonku v prírode na prechádzkach s Montym, alebo na bicykloch uličkami Košíc. Dokonca sa mi konečne len nedávno podarilo splniť si môj malý „sen“. Stále som závidela všetkým, ktorý si každý rok zbierali medvedí cesnak. Dá sa síce kúpiť v obchode, či na trhu, no ja som stále dúfala v to, že sa mi ho jedného dňa podarí vlastnoručne nazbierať. A tak keď som ho vďaka tipu od Hanka objavila, hneď som využila príležitosť a niekoľko rôznych receptov z neho vyskúšala a porozdávala.   


A keďže pri každej návšteve obchodu a iných verejných priestranstiev musíme povinne nosiť rúška, od začiatku karantény ich spoločne s mamkou vyrábame. Začali sme nimi zásobovať rodinu, známych, či priateľov a vytvorili z tejto nepeknej nutnosti doslova módny doplnok. Veď prečo nepoužívať krásne farebné alebo vzorované rúška, ktoré potešia zraky ľudí na ulici, keď už ich všetci aj tak musíme nosiť. Okrem iného si tieto dni oveľa viac užívame čas strávený s našimi najbližšími. Vo voľnom čase s rodičmi hráme karty, popíjame vínko a pozeráme filmy. Ja som si dokonca veľmi obľúbila pestovanie a sadenie. Začalo to malými semienkami rastliniek k nákupu z kauflandu, až ma to chytilo tak, že som si bola nakúpiť rôzne truhlíky a kvetináče a okrem spomínaných „detských“ rastliniek som začala pestovať rôzne bylinky a koreniny. Už teraz sa teším, keď si budem pri dome vysádzať moje vlastné záhony a pestovať domácu zeleninku, ale o tom až neskôr...