SEBALÁSKA


Už od malička na nás rodičia uplatňujú rôzne výchovné metódy. Snažia sa z nás vykresať čo najúspešnejšieho človeka, vtĺcť do nás istý typ správania sa, pohľadu na svet a ľudí v ňom. Mali by sme byť slušní, milí, zdvorilí... na tom nie je nič zlé, ale určite ste od svojich rodičov, či známych počuli vetu: „Čo si o tom pomyslia ostatní?!“

Keď som bola mladšia, táto otázka mi veľmi často prebliskla hlavou, či už sa jednalo o to, čo urobím, čo poviem a hlavne, čo si na seba oblečiem a ako budem vyzerať. Celá bublina okolo tohto zmýšľania, podľa mňa vzniká z dôvodu nízkeho sebavedomia a sebadôvery. A to by tak byť nemalo. Veď človek, ktorý si je sám sebou istý, predsa nebude riešiť, čo si o ňom pomyslia ostatní. Preto som sa rozhodla byť tak trochu bezohľadný egoista a trúfam si povedať, že každý z nás by ním mal byť. Nemyslím to v tom negatívnom zmysle slova. Zameriam sa skôr na to, čo nám táto „vlastnosť“ môže priniesť.


Spočítajte si, koľko krát ste nepovedali niečo, čo ste práve mali na mysli len preto, čo si o tom pomyslia ostatní v miestnosti, keď budete mať iný názor ako oni. Len preto, že to nemusí každý pochopiť. Len preto, že to tak nie je zaužívané.
Len preto, že... A teraz si predstavte, koľko ľudí na danú tému môže mať rovnaký názor ako vy, len sa ho bojí vysloviť, lebo veď, čo by na to povedali ostatní. Takto tomu bolo mnohokrát aj u mňa. No keďže som sa narodila v znamení býka, bola som vždy tvrdohlavá a mala som na všetko svoj názor. Čím som staršia, táto moja povahová črta sa dostáva čoraz viac na povrch a ja som len rada. Občas sú situácie, kedy je lepšie „držať hubu a krok“, ale v ostatných prípadoch si nenechám skákať po hlave a dokážem vyjadriť svoj názor aj bez strachu z toho, čo by si o tom mohli pomyslieť ostatní.


A takto je to aj v móde a celkovom výzore. Od mala som na sebe hľadala nedostatky a prispôsobovala sa okoliu na úkor seba. Ako malé dieťa som to najskôr neriešila, ale postupne na základnej a celej strednej škole, som začala rozmýšľať o tom, čo si o mne pomyslia ostatní. Napríklad som dlhé roky nosila rôzne látkové čelenky cez uši, ktoré nesmeli chýbať pri vyčesaných vlasoch do copu. Nikdy som totižto nemala rada svoje uši a tak som ich nechcela ukazovať ani okoliu, veď čo si o nich pomyslia ostatní keď ma uvidia. 
Až po niekoľkých rokoch sa mi podarilo dopracovať do štádia, keď som ich začala, nazvem to, akceptovať. Popravde aj nejaký ten rok na začiatku nášho vzťahu s Marekom som svoje uši neukazovala a doslova som sa za ich hanbila. Čítala som si články, ako tento „jav“ na mojej hlave napraviť a nejeden krát som rozmýšľala nad plastickou operáciou. No postupne sa vo mne niečo zmenilo a ja som svoje uši začala brať, ako súčasť môjho vzhľadu a prestala ich skrývať. Dnes ich rada ukazujem a väčšinu dní chodím s vypnutými vlasmi a už nič iné neriešim. Okrem môjho problému NA hlave, bol môj skutočný vlastne len V hlave.



Čo sa týka vizáže, riešila som mnoho nedostatkov na svojom tele, opäť kvôli tej istej otázka, čo si o tom pomyslia ostatní. Nebudem nosiť krátke sukne, či šortky, lebo moje nohy nie sú na to stavané, nebudem si obliekať výrazné oblečenie, lebo čo by na to povedali všetci tí NEZNÁMI ľudia na ulici, ktorým je to skutočne jedno, pretože o pár minút, či dokonca sekúnd po tom čo vás stretli na ulici, si nespomenú na farbu vašich vlasov, oblečenia a možno si ani nezapamätajú, či okolo nich prechádzalo dievča alebo muž. Preto som zmenila môj postoj
k sebe samej. Začala som nosiť to, v čom sa cítim dobre a som konečne so sebou spokojná. Oblečie si všetko, čo sa mi páči a v čom sa páčim ja sebe, bez ohľadu na to, čo by si mysleli ostatní. Prestala som riešiť myšlienkové pochody neznámych ľudí a zamerala sa sama na seba. Keby som tento môj rozum mala už skôr, nemusela som sa dlho trápiť, ale naučiť sa mať rada samú seba takú, aká som. Som to ja, ktorá si povie čo chce, nosí čo chce, alebo sa prezentuje tak, ako chce. Nie je to vždy 100%-ntné, ale je to niekoľko krát lepšie, než bolo.


Bonnet.ka