SLOVÁ, KTORÉ ZABOLIA


Nedávno som prečítala knihu. Áno práve ja, ktorá čítanie kníh naozaj nemusí a nevyhľadáva. Bola to kniha od Niki a ďalších 12 dievčat trpiacich poruchami príjmu potravy. Ešte teraz mám husiu kožu keď si na tie príbehy spomeniem a tlačia sa mi slzy do očí. Celý tento článok, som napísala popritom, ako som hltala stranu za stranou. Moje myšlienky sa mi hmýrili v hlave a ja som stále mala potrebu na chvíľu prestať čítať a hneď si všetko zapisovať.

 

Všetky tieto problémy mali však jeden spoločný "zdroj", či zárodok choroby a tým boli rodičia, rodinné vzťahy, ale aj poznámky úplne cudzích ľudí, či spolužiakov v škole. Tak ako dospelí, rovnako aj deti dokážu byť naozaj zlé až nepríjemné a ich slová dokážu ublížiť.

 


Tí, ktorí ma poznáte, viete aký mám názor na rodiny s deťmi kde to nefunguje, aj keď možno to nie je to úplne správne slovo. Častokrát, si to daní rodičia ani neuvedomujú, alebo ani nechcú uvedomiť a berú svoje rodinné vzťahy a správanie, ako niečo normálne. Niečo čo je bežné a samozrejmé. „Veď čo, že sa svojmu dieťaťu nevenujem, že naňho nemám chuť ani čas, veď nech sa naučí byť aj samé, zahrať sa, nájsť si aktivitu a ja si môžem v kľude pozerať telku alebo surfovať na internete. No a čo, že sa mi s ním nechce teraz byť, veď je tu babka a dedko, ktorí ho postrážia a zabavia. Nie je to nič hrozné, dnes to robí skoro každý a je to asi normálne.“ No nie, drahí rodičia, toto normálne nie je a nikdy ani nebude. Rovnako, ako nie je správne kritizovať ľudí. Všetci z tejto knihy mali spoločnú jednu dôležitú vec a tou je zlom v živote, či už zastal v detstve z nezáujmu rodičov, alebo prehnaných nárokov, ktoré rodičia na svoje deti mali. Zo slov a pripomienok, ktoré dievčatám dávali ich rodičia, známy, spolužiaci, alebo aj úplne cudzí ľudia, ktorí mali potrebu niekoho súdiť, ako keby ich názor bol najdôležitejší, správny a vôbec niekoho zaujímal. To, že to nebola nikoho vec neriešili, jednoducho mali potrebu sa vyjadriť bez toho, aby sa zamysleli nad tým, aký to môže mať dopad na danú osobu a čo to celé môže spôsobiť.

 


Množstvo ľudí si neuvedomuje, akú silu majú slová, ktoré vypustia z úst. Jedno hlúpe slovo, jedná poznámka týkajúca sa daného človeka v istom bode života má dopad, ktorý môže jedinca položiť na kolená a nikto si to nemusí hneď ani všimnúť. A nielen hneď, ale aj po čase sa nemusia navonok prejaviť žiadne príznaky nejakého problému, ktorý nás môže zožierať a ničiť z vnútra, čo si nikto nevšimne, až kým nie je neskoro. Ako bolo napísané aj v knihe a hovorí sa: "keď povieš žene stokrát, že je krásna, nevšimne si to, no keď jej raz povieš, že je tučná, nikdy na to nezabudne" a to je teda svätá pravda. Keďže nepatrím a nikdy som nepatrila medzi chudé dievčatá, môžem túto vetu bohužiaľ potvrdiť. Nie, toto nepovedal nikto z mojej rodiny, ani z mojich frajerov, ale takéto poznámky sa ku mne dostali od ľudí z môjho okolia.



Myslím si, že každý z nás máme v sebe nejaký blok, či nepríjemnú spomienku, ktorá sa môže kedykoľvek premeniť na veľký problém, keď dostane ten "správny" impulz. Každý z nás určite aspoň raz počul škaredú pripomienku v zmysle: Nie si dosť pekná, nie si dosť chudá, nie si dosť šikovná, nie si dosť múdra... A tak by som vedela pokračovať ešte ďalej. Práve preto je dôležité myslieť na to, čo kedy povieme alebo spravíme. Nikdy nevieme, ako to ten druhý človek môže prijať, aj keď práve srandujeme a on s nami. Niekde v hlave, niekde v pamäti sa mu tá spomienka zachová a bude čakať na moment, kedy je človek najviac zraniteľný a ublíži mu oveľa viac, ako by sme čakali. Rovnako nepríjemne môže ovplyvniť zdravie aj partner. Ja som síce nikdy nemala frajera, ktorý by mi niekedy povedal, aby som schudla, alebo so sebou niečo spravila, no nie vždy som bola sama so sebou spokojná a ani teraz nie som, no dokážem to "dokonale uhrať".


Pravdupovediac, nikdy som do nejakých detailov neskúmala poruchy príjmu potravy, bulímiu, či anorexiu. Dokonca som si párkrát povedala, že mať takúto chorobu na pár mesiacov, či týždňov by nebolo zlé, veď by som schudla a dosiahla to, čo chcem. No po prečítaní príbehov z tejto knihy, už viem, že to tak nie je. Nie je to obyčajná choroba, z ktorej sa dá dostať jednoducho tak, že vás prinútia sa najesť. Ono sa to tak ľahko nedá, ako by si každý z nás predstavoval. Sú to roky života, počas ktorých sa trápite a nedokážete si samy pomôcť. Niečo, čo by si nemal nikdy nikto priať, tak ako kedysi ja, čo som pochopila po prečítaní knihy Neinstantne krásna.


 Bonnet.ka


Žiadne komentáre