Človek sa dostane do istého veku, kedy sa chce osamostatniť od rodičov, teda aspoň by sa mal. U niekoho to začne samostatným bývaním na internáte, u iného je to byt s kamarátmi, ďalší si nájde nového partnera a začnú spolunažívať v podnájme.

Keďže s Marekom sme spolu od čias môjho gymnázia, otázku spoločného bývanie sme začali riešiť až neskôr. Zo začiatku sme bývali každý u seba doma a nejako sme sa nad spoločným príbytkom nezamýšľali. Nikdy predsa neviete, ako váš vzťah dopadne a tak mi príde zbytočné, sa hneď viazať a tráviť spolu 24 hodín denne. Treba začať postupne a zbytočne to neuháňať. Sami predsa zistíte, kedy je ten správny čas.

Keďže mal Marek oddelené bývanie od rodičov v druhom dome s bratom, najviac času sme trávili práve tam, avšak ako dlhodobé riešenie to nepripadalo do úvahy. Každý kto býva na dedine a nevlastní vodičský preukaz a auto vám potvrdí, že doprava do mesta nie je práve najideálnejšia. Autobusy nechodia veľmi často a vôbec nie v tých intervaloch, kedy to naozaj potrebujete, hlavne ak bývate v menšej obci a nie na frekventovanom SAD ťahu. Takže každodenné dochádzanie do školy z dediny bolo jednoznačne nevyhovujúce a keďže Marek mal auto, musel byť on ten, ktorý sa prispôsobí cestovaniu za mnou. Takto sme to riešili na začiatku nášho vzťahu a celkom nám to aj vyhovovalo.

Po gymnáziu nasledovalo pokračovanie v štúdiu na vysokej škole, ešte stále v Košiciach a tak mi opäť moje zaužívané cestovanie do školy dvoma zastávkami MHD-čkou z domu úplne vyhovovalo. Niekoľko krát padla aj otázka samostatného bývanie v podnájme v nejakom malom bytíku, no ja som bola vždy proti. Doma je doma a cudzie bude vždy cudzím. Viem, že by viacerí so mnou v tomto názore nesúhlasili a hneď by do podnájmu šli, no mne príde úplne zbytočné platiť niekoľko stovák mesačne za niečo, čo ani nie je moje. Je to ako vyhadzovať peniaze do vzduch, no uvedomujem si aj to, že niektorí inú možnosť nemajú a tak je toto jediné riešenie. My sme však mali možnosť bývať buď u nás v meste, alebo u svokrovcov na dedine a tak si mohli ušetriť nejaké peniaze bez platenia nájmu, čo nám prišlo ako najlepšie riešenie, nie však z dlhodobého hľadiska. Peniaze, ktoré by sme platili za podnájom, by vychádzali na podobnú sumu, ako tú, ktorú už dnes platíme za hypotéku, ktorá má svetielko nádeje na konci tunela, čiže vlastný dom. 

Už v tom čase, niekoľko rokov späť, sa u nás začalo kočovné bývanie. Ja som bola zvyknutá na bývanie v bytovke a Marek zas na voľnosť na dedine, takže sme to začali striedať a pokračujeme v tom vlastne dodnes. Niekoľko dní v týždni u nás, niekoľko u nich a neustále premávanie sa z jedného príbytku do druhého. Poviem vám, nie je to žiadna sranda, ale bolo to najlepšie riešenie našej situácie. Neskôr sme sa však rozhodovali nad dvoma možnosťami spoločného bývania. Podnájom stále neprichádzal do úvahy a tak sme stáli pred otázkou kúpy bytu alebo stavbe domu. Tí, ktorí ste čítali môj predošlý článok o mojom (takmer) splnenom sne, už určite viete, že sme sa rozhodli pre stavbu domu, ktorý som nám sama naprojektovala, ešte popri štúdiu na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Počas tých rokov, kedy sa moje mestské ja začalo zžívať so životom na dedine, nám to prišlo ako najschodnejšie riešenie našej budúcnosti. Ak by mi ale pár rokov dozadu niekto povedal, že ja mám ísť bývať na dedinu, určite by som ho vysmiala. Od malička som vyrastala v meste a na dedine mimo (slovenského) veľkomesta som trávila iba prázdniny u babky a krátka vzdialenosť od „civilizácie“ mi aj tam veľmi chýbala. No čím som staršia, začínam si uvedomovať, že táto možnosť je pre mňa asi aj vhodná a 10 minút autom do Košíc je celkom luxusné cestovanie. 

Bonnet.ka

Fotila: Andrea Nagyová

Rolák, spolupráca: Bonprix