Každý sa ma na to pýta, či už sú to kamaráti alebo rodina, ako prebiehali zásnuby a kde mám prsteň. Ale začnime pekne po poriadku. Pre tých, ktorý to neviete, s Marekom sme spolu už takmer 7 rokov. Spoznali sme sa keď mne bolo tuším 16 a jemu niečo málo pred 20. Nečakajte za tým žiadny dychberúci romantický príbeh. Bolo to úplnou náhodou cez Pokec (och, ako sa za to hanbím 😄), keď sa moja spolužiačka Paťka presťahovala do Beniakoviec a mali sme „kolaudačnú“ párty. Asi by sa patrilo povedať diki Paťka. 😁 Vtedy sme zavolali Mareka a ešte jeho ďalších 2 kamarátov, pretože sme v dedine nikoho nepoznali. Ako stále počúvam, už tam som Marekovi padla do oka, no ja som bola za nedostupnú, pretože som v tom čase mala „frajera“ a popravde takéto akože lásky ma nejak nelákali.
Od toho dňa mi Marek nedal pokoj dobrého pol roka nepretržitého písania, ďalej už na Facebooku. Slečna nedostupná (ja) ho nechala 6 mesiacov sa trápiť a pozývať ma vonku, až som sa nakoniec nechala prehovoriť a tak 9.decembra roku 2011 sme sa prvý krát tak naozaj stretli. Týždeň na to 16.decembra v piatok sme spolu zmokli pod Urbanovou vežou (nie nesnežilo, ale naozaj nás kvalitne zliato z čoho som samozrejme ja ochorela) a tam sa začali písať naše začiatky.
Dnes už je to pomaly spomínaných 7 rokov, čo tvoríme pár a jeden bez druhého si svoj život nedokážeme predstaviť. Keďže v dnešnej uponáhľanej dobe sa ľudia berú buď veľmi skoro po krátkej známosti, alebo radšej ani vôbec, myslíme si, že prišiel ten správny čas spraviť to teraz. A keďže sa stále sa držím svojho vyjadrenia, že sa chcem vydávať mladá a pekná, no a Marek ten už len pekný, tak je teraz ten správny čas. 😂
O svadbe sme sa teda v našom prípade bavili skôr a vedeli sme, že raz to tam aj dospeje. Ako som už spomínala, Marek to vedel skôr ako ja, mne trošku trvalo utvrdiť sa v našom vzťahu. Zo začiatku som tomu nedávala veľké nádeje a čo to som sa o ňom napočúvala, takže som sa do vzťahu nechcela veľmi hrnúť. No jeho charizme a celkovému vyžarovaniu sa nedalo odolať. Časom sme si toho veľa preskákali, ako to už býva a nejakou tou krízou sme si museli prejsť asi ako každý. Vzostupy a pády nás naučili rozumieť si a hlavne komunikovať aj keď niekedy máme chuť jeden druhého udrieť lopatou po hlave. 😄
Mám pocit akoby ani nikto z našich známych nebol obzvlášť prekvapený po tom, čo sme s tým vyplávali na povrch. Dovolím si tvrdiť, že jeden ani druhý si nevieme predstaviť stráviť s niekym iným zvyšok nášho života. A teraz sa dostanem k tomu načo všetci asi čakáte. Zásnuby! No tak tie sa nekonali. Naozaj. Nebol ani prsteň, ani kľaknutie na koleno, či slzy šťastia. Teraz ste si povedali, ako je to možné? No normálne, keďže ako som už spomínala, my sme vedeli, že chceme svadbu a vlastne aj kedy, tak sme sa na tom dohodli a to doslova. Popravde áno, trošku ma to aj celé mrzí, že som o ten „pocit prekvapenia“ z toho všetkého prišla, ale načo zbytočne preháňať, keď sme v tom mali úplne jasno. Nájsť v živote toho správneho človeka, ktorý vám vyhovuje a bude tou vašou druhou polovičkou nie je stále jednoduché. Príde vám do živote vtedy keď to najmenej čakáte, no keď sa tak stane, viete, že je to ON! 💕
Žiadne komentáre