Eko, Bio, Zerowaste....mohla by som takto pokračovať ďalej, je okolo toho v poslednej dobe veľký boom. Textilné sáčky, vrecká, tašky a rôzne iné nádobky na nákup potravín. Je pravdou, že by sme mali obmedziť, alebo rovno úplne prestať používať plasty a obaly, ale úprimne si to neviem celkom prestaviť. Keď idem na nákup do potravín je pre mňa samozrejmosťou zobrať si so sebou vlastnú tašku na nákup a zbytočne neplatiť za „jednorázovú“ plastovú, ktorá v mnoho prípadoch ani daný nákup neudrží a roztrhne sa. No prestaň zo dňa na deň s balenými potravinami a dovážaným ovocím a zeleninou zo zahraničia pre mňa také prirodzené a jednoduché nie je. Áno je to dôležité, správať sa k svojej krajine a planéte, tak aby si všetky poklady ako je pitná voda a ďalšie dôležité veci mohli užívať aj naši pra prapotomkovia, ale aj tak si myslím, že to nie je jediné, na čo treba klásť dôraz.
Hlavným problémom tejto spoločnosti je výchova ľudí. Tých starších sa už nemusí podariť prevychovať a povedala by som, že to ani nie je potrebné. Vyrastali totižto s inými prioritami ako dnešní mladí ľudia. Vážili si nielen starších, ale všetkých okolo seba bez ohľadu na vek a postavenie v spoločnosti, boli úctiví, ohľaduplní a nápomocní. Pozrime sa teraz na aktuálnu situáciu. Už malé deti v materskej, či základnej škole sa ku svojím spolužiakom nesprávajú ako k rovnocenným, majú rôzne, doslova hlúpe poznámky, urážajú sa a vysmievajú vo väčšine prípadov tým slušným a vychovaným „kamarátom“, v horšom prípade aj učiteľkám. O rešpekte k starším je už zbytočné sa vyjadrovať.
Nedávno som bola svedkom presne takýchto nevychovaných
„spratkov“. Keďže zatiaľ sama ešte deti nemám, neviem celkom objektívne
posúdiť, či je to iba chybou rodičov, alebo kolektívom, do ktorého sa deti
dostanú. Títo malí chlapci, mohli mať tak do 10 rokov, chodili po ulici
a rozhadzovali reklamné letáky. Bohužiaľ už som ich nezastihla, pretože
hneď ako ma zbadali utiekli preč. Ja som potom cestou domou z prechádzky
s Monty-m, pozbierala tieto noviny a hodila ich do kontajnera,
podobne ako niekto, kto ich vyzbieral z pred lavičky, kde ich takisto bolo
neúrekom. Niekedy ani človek nevie, či vôbec má nejaký zmysel sa
v takýchto situáciách vyjadriť na adresu nevychovancov, pretože ako už som
spomínala, žiadne autority neuznávajú a mohlo by to dopadnú všelijako.
Keď už spomínam situácie, v ktorých som sa ocitla, zvykla som sa odviesť na
tréningy na bicykli. Je až neuveriteľné, ako sú ľudia zahľadení do seba
a neberú ohľad sa ostatných. Do najhoršej kategórie by som zaradila tých,
ktorí sú len šoféri, len cyklisti a len chodci. Iba šoféri sú pánmi vo
svojom aute, najviac sa ponáhľajú byť prví na semafore na červenej, aby každý
videl ich našlapané auto. Iba chodci vyhrali život v lotérii a majú
prednosť na každom prechode, bez ohľadu na to, či ohrozujú seba, alebo
ostatných účastníkov cestnej premávky, ktorí ich v poslednej chvíli keď skočia
na cestu nestihnú ani zaregistrovať. A iba cyklisti sú asi najnebezpečnejší.
Buď sú tu tí, ktorí jazda po strede cesty s nesmrteľnosťou chrústa alebo
po chodníku, v tom lepšom prípade cyklochodníku, a nepozerajú na to,
či práve križujú cestu alebo na vás vyletia spoza zákruty a semafor
používajú pre chodcov a vodičov podľa farby, ktorá im práve vyhovuje.
Ja patrím do kategórie šoférov, cyklistov aj chodcov, preto sa na celú situáciu pozerám inými očami. Na prechode v hustej premávke pustím
skupinu chodcov cez prechod, veď prečo nie, aj tak sa skôr nikam nedostanem a keď som chodec, nebudem
skákať do cesty tomu jedinému autu, ktoré by mi muselo zastaviť, ale počkám kým
prejde a bezpečne sa dostanem na druhú stranu. Po chodníku nechodím
krížom-krážom zo strany na stranu a snažím sa nezavadzať cyklistom, ktorí
sa nechcú zabiť na ceste a hlavne, ako väčšina ľudí, nemotám sa po tých
pár kilometroch cyklotrás, ktoré košický cyklisti majú, v rozostupe
piatich ľudí vedľa seba. Veď predsa aj deti v škôlke učia chodiť maximálne
vo dvojiciach a nie roztiahnutých po celej šírke chodníka. Ako cyklista
pravidelne zosadám z bicykla a potlačím ho z jednej strany na
druhú, keď už sa presúvam po chodníkoch. Toto základné pravidlo, by mali učiť
rodičia hlavne svoje deti a keď im idú príkladom, nenechať toho malého
človiečika, ledva vezúceho sa na malom bicykli v 10 metrovom závese za
sebou, lebo sa práve ponáhľam cez zelenú.
Aby bol svet krajším a nám sa tu všetkým spoločne
žilo lepšie, privrime občas oči nad našimi potrebami a pomôžme pre nás
cudzím ľuďom, ktorí to v daný moment potrebujú a predstavme si, ako
by sme sa cítili, ak by sme sa ocitli v ich situácii. ♥
Bonnet.ka
Bonnet.ka
Žiadne komentáre