Už sú to skoro dva týždne, čo som takmer neaktívna na blogu a sociálnych sietí. Nie je to tým, že by som nechcela písať a fotiť, ale jednoducho mi na to neostáva čas. Aj keď som si osobne nemyslela, že by som mala toľko povinností, keď si to spočítam je toho celkom dosť. Nedávno mi dokonca spolužiak povedal koľko činností popri škole mám a ako to všetko zvládam. Vtedy som sa zamyslela a zhodnotila, že asi naozaj sa veľmi nenudím hlavne tento rok. Hoci som len druhý semester na inžinierskom štúdiu, už teraz mi diplomovka a súťaž v škole zaberajú nejaký ten čas, ktorého mi popri projektovaní v práci, hobby práci ako tenisovej trénerky, občasnému záskoku v maminej práci a blížiacej sa ďalšej robote počas majstrovstiev sveta v hokeji naozaj veľa neostáva.
Dokonca som si začala pravidelne spisovať diár. Najskôr iba taký ten maličký, kde som si občas zapísala či už skúšky v škole alebo nejaké udalosti, ktoré ma čakali, no teraz som si zaviedla naozaj poriadny, hrubý, A5 diár, ktorý vyzerá ako taká hrubšia knižka. Postupne som si začala dopisovať, čo všetko ma onedlho čaká, až aj mňa zaskočilo ako veľa toho mám na hlave.
Keďže už som vo veku, kedy sa (chvalabohu) aj naši kamaráti začínajú vydávať a ženiť tohto roku nás okrem tej našej čakajú aj ďalšie dve svadby. A asi by som nemala hovoriť, že naša svadba je pre mňa záťaž, ale istým spôsobom tomu tak bohužiaľ je. Mám toho na sebe dosť, aj keď tým nechcem povedať, že by som sa sťažovala. Vedela som do čoho idem, čo všetko ma tento rok čaká, ale myslela som, že to bude trošku iné. Naozaj ma veľmi baví celá organizácia a prípravy, no občas ma zamrzí Marekov postoj. Iné ženy by možno boli úplne šťastné, keby ich chlap nechal všetko rozhodovanie na nich a oni by si mohli urobiť všetko podľa seba. No ale keďže celá svadba nie je len moja ale NAŠA, bola by som radšej keby sa aj Marek angažoval a zaujímal trošku viac. Je mi jasné, že výzdobu a ďalšie "ženské" záležitosti budú hlavná parketa pre mňa, ale aspoň nejaká odpoveď keď sa rozhodujem medzi dvoma varianta mi by ma naozaj potešila. Reakcie typu: "Sprav to tak, ako sa tebe páči" , by možno pre nejakú inú boli prijateľné, no mne to skôr príde ako by mu to bolo jedno a vôbec sa nezaujímal. Alebo keď by som konečne chceli dohodnúť menu na svadbu, veta typu: "Veď ešte máme čas", teda rozhodne nie je namieste. Áno, hlavné veci už mám poriešené, ale teraz prichádzajú práve tie detaily, na ktorých by sme sa mohli zhodnúť a vyriešiť spoločne. Pretože 3 mesiace do svadby už nie sú rok ani dva a práve preto som z toho celého frustrovaná a čiastočne aj znechutená. Vysvetlila by som to asi takto. V otázkach typu čierna alebo biela je odpoveď jasná, pretože sú to dve diametrálne odlišné veci. Ale ak sa opýtam, či svetlo alebo tmavo modrá, veta: "Ako chceš ty" naozaj nie je postačujúca. Ak by som sa chcela rozhodnúť sama a podľa seba, načo by som sa asi pýtala aj jeho. (Nie nehovorím naozaj o farbách, ale pre pochopenie je to tak najjednoduchšie.)
Tieto moje pocity, najskôr pochopia asi len ženy, alebo hlavne tí, ktorí si takýmto niečím prešli, alebo to zažívajú. Možno pre vás (ktorým je to väčšinou jedno) ani niekedy nenapadá, aké je to pre vaše polovičky dôležité, no občas sa aspoň skúste tváriť a chvíľu počúvať. Niekto by možno povedal, že preháňam a zbytočne to celé nafukuje, veď v tomto prípade je to "len" svadba, no pre mňa slovo len neexistuje. Ak niečo robím, tak naplno a dám do toho všetko. Či už je to prezentácia do školy, polievka na obed, alebo spomínaná svadba. Vždy chcem aby to bolo dokonalé (áno je mi jasné, že stále a možno, že aj väčšinou to tak nebude) no pokiaľ je možnosť spraviť to lepšie a s nasadením, spravím všetko tak, aby to bolo na 100% a aby som s tým bola spokojná hlavne ja a vedela, že som urobila maximum.
Niekto si teraz povie, veď ako si si vybrala, tak máš. Áno život si každý riadime podľa seba a myslím si, že každý má na pleciach toho toľko, koľko sám zvládne. Život je taký, aký si ho sami spravíme a kam ho budeme smerovať. Ja sa nesťažujem, ale občas mám potrebu vypísať sa a dať to tak zo seba von. Aj Mareka som si vybrala sama (alebo skôr on mňa), ale nikto ma nenútil. Veď prečo by aj. Po celej tejto negativite na jeho osobu musím povedať, že je to to najlepšie čo má mohlo stretnúť, dala by som zaňho všetko na svete. Áno, každý máme svoje muchy, sme iní, ale tým sa od seba odlišujeme. Aj keď ho možno také detaily ako mňa nezaujímajú, je lepší v niečom inom a takto sa dopĺňame. (Skoro) vždy ma podporuje, či už v mojich snoch, práci alebo živote, nechá sa nahovoriť na moje bláznivé nápady a snaží sa splniť všetko čo mi na očiach vidí. Kvôli tomu ho milujem a vybrala som na cestu životom práve s ním. Aj keď nie vždy je to cesta ružovou záhradou, no každý problém sa stále dokáže vyriešiť a to je najdôležitejšie.
Fotila: Klaudia Kirschner Photography
krásne fotky!♡
OdpovedaťOdstrániťhttp://biankovo.mablog.eu/
ďakujeme :)
Odstrániť