BEŽÍME S DOBOU


Skúsme sa zastaviť a zamyslieť. Zamyslieť nad tým, ako žijeme a ako plynú naše dni...
Buď sme zahltení prácou, školou alebo rôznymi inými povinnosťami, ktoré zapĺňajú týždne a mesiace. Vo väčšine prípadov prichádzame domov v poobedných, či dokonca až večerných hodinách niečo rýchle zjeme, pozrieme pár hlúposti čo dávajú v telke, alebo na internete a ideme spať. Namiesto toho, aby sme si v kľude sadli k spoločnému stolu, užili si večeru, porozprávali sa s našou rodinou, či partnerom o tom aký mal deň, čo robil, alebo čo sme robili my a jednoducho si vychutnali čas, kedy môžeme byť spolu. Úprimne si priznajme, robíme všetko preto, aby sme si užívali spoločné chvíle?


Musím povedať, že sa bežne stáva aj nám s Marekom, že miesto toho aby sme využili čas, kedy sme konečne spolu doma, hľadíme obaja do mobilov a listujeme na sociálnych sieťach. Z pár minút sa stávajú desiatky a dokážeme takto ticho sedieť aj dosť dlhý čas. Aspoň čo sa týka pracovného týždňa je tomu tak často. Cez víkend, keď sme spolu doma počas celého dňa, tak je to o niečom inom. Hoci som doteraz vedela pracovať „nonstop“, dnes si už viem povedať, že to počká. Víkendy sú tu pre nás a vtedy už aj ja viem doslova vypnúť a víkendovať. Či budeme behať celý deň po vonku s Montym alebo pozerať filmy počas nepriaznivého počasia, sme spolu a po mobiloch siahame oveľa menej. Dokonca sa snažíme takmer vždy keď sa dá, spoločne jedávať ako ľudia pri stole, čo v našom prípade teda samozrejmosť nebola.


Najväčším problém tohto uponáhľaného sveta je spôsob života. Berieme všetko ako samozrejmosť a to je tá chyba. Nič netrvá večne a to, že niečo je dnes takto, zajtra už byť nemusí a my si potom budeme biť hlavu o stenu a ľutovať. Či už sa to týka práce, zdravia alebo ľudí okolo nás. Ako som už spomínala, všetko počká no okamih už nikdy nedokážeme vrátiť späť a utečie nám pomedzi prsty a potom už bude neskoro niečo chcieť zmeniť. Často riešime nepodstatné veci a neuvedomujeme si, že to čo máme my, nemá každý a už vôbec nie každý si to môže dovoliť.


Nedávno som sa preto zamyslela nad tým, či som naozaj šťastná a spokojná so svojím životom. Popravde, ak by som na túto otázku mala úprimne odpovedať, nemohla by som povedať áno. Jasné, som zdravá, mám všetko čo potrebujem a nič mi v podstate nechýba, čo sa hmotných vecí týka, pretože si môžem v rámci možností, dovoliť všetko čo potrebujem. No sama vo svojom vnútri najšťastnejšia nie som. Dôvod nie je len jeden, ale je ich hneď niekoľko. Takto verejne nie je úplne najlepším riešením to rozoberať, ale ak by ma stretol niekto cudzí na ulici, povedal by si, že táto žena určite žiadne problémy nemá a so svojím životom je spokojná. No popravde tomu tak naozaj nie je. No verím, že keď už konečne dokončím posledný ročník v škole, aspoň z polovice sa to vráti do normálu.


Avšak, čo sa týka sociálnych sieti, na prvý pohľad je všetko dokonalé. Či už na facebooku alebo instagrame, vo väčšine prípadov totižto ľudia prezentujú len to pekné a pozitívne a snažia sa ostatným nahovoriť, že je všetko skvelé, v živote je všetko super a nič ich netrápi. Majú perfektné životy, perfektnú vizáž a každý deň je rovnako perfektný, či dokonca lepší ako ten predchádzajúci. Nikto ale nevidí čo sa v reálnom svete deje a ako sa daný človek cíti. Vidí len to pekné, čo zdieľa s ostatnými. Potom sa však daný nazvime ho sledovateľ, cíti menejcenný, nie dostatočne šťastný a spokojný so svojím životom, čo si myslím, že môže vyvolávať depresie, či negatívne pocity v pohľade na ich vlastný život. Nevidia totižto čo sa za tými prikrášlenými fotkami a textami naozaj skrýva. A namiesto toho aby riešili vlastný, reálny život a to pekné v ňom, utápajú sa v žiali a v porovnávaní s inými, často neznámymi ľuďmi.

Ako som už vravela, všetko počká no okamih už nikdy nedokážeme vrátiť späť a tak si užívajme každú minútu v živote, ako by mala byť tá posledná, správajme sa k ostatným tak, ako by sme chceli, aby sa oni správali ku nám a vážme si to všetko čo máme.