Zamyslela nad životom a nad tým, ako ľudia fungujeme vlastne už od malička. Hneď zo začiatku, už na miesto nás niekto z časti rozhoduje...
O tom, kde nastúpime do škôlky, do základnej školy a neskôr kam budeme pokračovať na strednú či gymnázium. V mnoho prípadoch, sa ako tínedžeri stále nevieme samy rozhodnúť, kam budú naše kroky pokračovať. Vlastne sa tomu ani nečudujem. Násťročný človek, si v mnoho prípadoch nevie povedať, čo chce v živote robiť v už tak mladom veku a preto necháva svoje rozhodnutie na rodičoch, alebo si aspoň necháva poradiť. Popravde, ešte aj ako takmer dvadsiatníci stále nevieme, ktorým smerom sa poberať a keď nechceme nastúpiť do práce, alebo by sme radi pokračovali v štúdiu ďalej, vyberáme si vysokú školu buď s jasnou alebo menej jasnou predstavou. Česť výnimkám, ktorí už vedia presne čo so životom a riadia sa sebou a vlastnými rozhodnutiami. Po dvadsiatke totižto nastávajú najväčšie zlomy v živote. Vidím to aj sama na sebe a ľuďoch v mojom okolí. Hoci, ako sa hovorí človek mieni, pán Boh mení, treba mať aj keď nie úplne jasnú, tak aspoň približnú predstavu čo a ako by sme si ďalej predstavovali.

Škola alebo práca

Ako som už spomínala, keď prídeme do štádia, kedy si vyberáme medzi vysokou školou alebo "dospeláckym" pracovným životom, hlavnú úlohu u mnohých hrajú rodičia, buď v tom pozitívnom alebo negatívnom smere. Jedni chcú zo svojho dieťaťa vzdelaného človeka s vysokoškolským titulom, iní sa ťa snažia dostať z domu a postaviť na vlastné nohy. Každá z týchto možností ma svoje pre a proti a je na nás, aby sme sa rozhodli podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, ako pokračovať.

 Sám alebo s partnerom

Veľkú úlohu tu zohráva aj to, či už nejakého frajera alebo frajerku máme. 

Na vysokej škole totižto prichádzame do veku, kedy sa zvyčajne naše vzťahy buď upevňujú alebo lámu. Ja som v tomto smere už mala jasno. Keďže sme to s Markom ťahali už od čias môjho gymnázia, vedela som, že sa toho už veľa nezmení. Teda aspoň som v tom dúfala. V tomto názore sme sa rýchlo zhodli a tak pred posledným ročníkom na výške sme náš vzťah spečatili manželským zväzkom. A presne tu vidím asi najväčšie rozdiely, čo sa týka života ľudí v mojom veku. Buď sú tu tí, ktorí volia rovnakú možnosť a pomaly začínajú zakladať rodiny, alebo sa tejto možnosti veľkou okľukou vyhýbajú a manželstvo sa v ich slovníku ani nenachádza. Užívajú si študentský život plnými dúškami a na vážne vzťahy ani nemyslia. Ich život sa točí okolo párty a v konečnom dôsledku na nič iné neostáva čas.

Rodina alebo kariéra

Tu asi prichádza to najväčšie rozhodnutie zo všetkých. 

Pokračovať po škole v budovaní si kariéry, pracovných úspechoch a vidinou peňazí, alebo radšej zvoliť smer, kedy hlavnou činnosťou okrem iného je venovať sa rodine a hlavne deťom? Chlap vo väčšine prípadov túto otázku riešiť nemusí, žena je totižto tá, ktorá dieťa musí vynosiť a následne sa o neho nejaký ten čas starať. Áno v dnešnej dobe je čoraz častejšie, že na rodičovskú dovolenku ide partner a otec dieťaťa, ale tak či tak, matku to minimálne tých 9 mesiacov neminie. A vlastne tu prichádzajú asi najrozdielnejšie pohľady na vec.

Čo teraz obetovať? Prácu a založiť si rodinu čo najskôr (do 30 mi to príde najoptimálnejšie), alebo začať na sebe makať a „odložiť“ potomstvo na druhú koľaj v neskoršom veku? Povedzme si pravdu, telo neo...babreš, aspoň čo sa týka u žien. Mužom to môže byť viac menej jedno, ale mamičky po tridsiatke a neskôr, už to také jednoduché nemajú, či už zo zdravotného alebo vekového hľadiska, aj keď si budú nahovárať čokoľvek. Samozrejme teraz sa bavíme o ideálnej situácii bez žiadnych ďalších problémov a dôvodov, ktoré do toho môžu prísť a nedokážeme ich ovplyvniť. Takže ak si to porovnáme, v prípade mladej mamičky, budú ľudia riešiť, že je neskúsená, bez práce, no s dieťaťom a pri staršej bezdetnej žene, to bude kariéristka, bez záujmu o rodinu.

Ľuďom sa jednoducho vyhovieť nikdy nedá a preto by sme si mali stáť za vlastným názorom. Bez ohľadu na to, čo si kto pomyslí, pretože aj tak sa ozve niekto, komu sa vaše rozhodnutia a váš život páčiť určite nebude. No keďže to hovorí samo za seba, že je to NÁŠ život a NAŠE rozhodnutia, v žiadnom prípade by sme sa nemali obhajovať pred ostatnými. Ako sa hovorí, každý sa má tak, ako si zariadi a na tom sa nič nezmení.