Na čerstvé mamičky je v dnešnej dobe pôsobiaci veľký tlak ohľadom kojenia po pôrode. Niektorým to ide bez problémov, iné sa potrápia no rozbehnú a ďalším sa to nepodarí vôbec.  Ja som si tým taktiež prešla a vnímala som to tak, že žena jednoducho kojiť musí stoj čo stoj. 

Z každej strany na mňa vyskakovali "holé prsia" a dojčiace sa bábo a tak mi to prišlo ako úplne prirodzené, teda aspoň som si to myslela. Neprikladala som tomu nejaký dôraz a teda som čakala, že to príde automaticky, asi tak ako pôrod. Ten však nebol úplne ideálny a aj preto som nedostala malého hneď na priloženie, ale až po nejakom čase nám ho doniesli už zabaleného v perinke. Počas pobytu v nemocnici pokusy o kojenie samozrejme boli, no ako to na šestonedelí býva vo zvyku, nepríjemné sestričky z novorodeneckého s nevyžiadanými radami na seba nenechali dlho čakať. Nebudem to tu dopodrobna rozoberať, no mamičky určite vedia o čom hovorím. 

Odvtedy to s nami a kojením šlo dolu vodou a u mňa nastal, nazvem to blok. Tých pár dní v nemocnici som sa snažila psychicky prežiť a po prepustení domov som si zavolala laktačnú poradkyňu, aby náš problém vyriešila. Skúsili sme všetko a tým myslím úplne všetko čo bolo v mojich silách. Doplnky na tvorbu mlieka, odsávanie, časté prikladanie, dokrmovanie cievkou.... no nič z toho nezaberalo. Plakali sme obaja. Ja z toho, že je malý hladný, nedokáže sa najesť a ja som tá najhoršia matka, pretože nezvládnem tú jedinú úlohu, ktorú mám a tou je nakŕmiť vlastné dieťa. Malý plakal, pretože sa nevedel poriadne prisať a bol stále hladný. "Fungovali" sme takto jeden, dva dni, pokusy o kojenie každú hodinu počas noci a slzy v očiach. Mojich aj jeho. Mala som pocit, že som to nezvládla a zlyhala na plnej čiare. Bola som nonstop v strese a pod tlakom, kedy sa malý zobudí hladný a opäť začne tento náš boj. Stále som si hovorila, čo som to za mamku, ktorá nekojí? Čo si pomyslia ľudia....? A ešte mnoho podobných otázok a poznámok, ktoré mi leteli hlavou. Nechcela som si pripustiť, že ja budem tá, ktorá bude mať dieťa na umelom mlieku. Prečo potom dieťa mám ja, keď ho z fľaše dokáže nakŕmiť bárs kto?
 

Plakala som. Veľa som plakala. Dookola som si vyčítala, že môjmu dieťaťu nemôžem a neviem dať to, čo vyzerá byť úplne prirodzené a jednoduché. Že som to "vzdala" a zvolila tú "ľahšiu" cestu kŕmenia z fľaše. Niekto si povie, že umelé mlieko je pre lenivé matky. Ale predstavte si to, dojčiaca matka vytiahne prso a dieťa hocikedy a hocikde nakŕmi, zatiaľ čo "kŕmiaca" fľašková mamka, musí mať pripravených niekoľko fliaš, zohriatu vodu, umelé mlieko, v noci vstávať a keď dieta plače, najskôr všetko pripraviť. A o nákladoch navyše radšej ani nehovorím. Tak čo, je to pre lenivé a pohodlné mamky? Nemyslím si. Momentálne už mám túto tému dá sa povedať zvladnutú a dokážem sa o nej baviť, no na začiatku tomu tak nebolo. Už len pri zmienke, či kojím sa mi tisíc slzy do očí a pri poradniach u pediatričky som sa hanbila za to, že je moje dieťa kŕmené umelo a neprirodzene.

Neskôr som si ale zvážila, čo je najdôležitejšie. Spokojné a napapané bábo, ktoré prospieva, rastie, nebolí ho bruško a má dostatok jedla, tým pádom som spokojná aj ja, alebo nešťastná mamka a hladné dieťa? Myslím si, že odpoveď je jasná. Mám okrem toho šťastie aj na manžela. Marek totižto videl, ako sa s malým obaja trápime a v tomto "rozhodnutí" prejsť na umelé mlieko ma stopercentne podporil. Dodnes s nami ochotne v noci vstáva a pripravuje mlieko, či umýva fľašu, aj keby to robiť vôbec nemusel a zvládla by som to sama. Som mu za to nesmierne vďačná a ďakujem mu za to, že ma v tých najťažších chvíľach vždy podrží a podporí. Bez neho by som to nedala.

Bonnet.ka

Šaty, kabelka, spolupráca: Bonprix