KONEČNE SME RODINA


Tento článok som popravde vôbec nemala v pláne, teda nie dnes, ale chystala som sa naň o niečo neskôr. No keď sa mi do rúk pred pár hodinami dostali krásne fotky od Veroniky, vedela som, že sa s vami o nich musím podeliť čo najskôr.


Neviem ako je to možné, no musím povedať, že doteraz sme stále mali šťastie na tých najlepších fotografom. Po našom prvom fotení s Darinou a Tomášom, sme narazila na Klaudiu, s ktorou sme absolvovali svadobnú „generálku“ a tú už skutočnú, nám neskôr nafotil skvelý Pavol. A teraz tomu opäť, čo sa týka fotografov, nebolo inak.


Na Veru som narazila úplnou náhodou, keď sa mi zobrazili jej fotky na facebooku. Tí čo ju poznáte, určite viete, že fotí prevažne psíkov, alebo ďalšie iné zvieratká so svojimi majiteľmi. Keďže Monty je môj prvý, tak veľmi želaný psík, samozrejme, že aj ja som chcela takéto fotky s ním a aj Marekom. A možno aj práve preto sa mi to s Verou podarilo. Aj keď sa fotenie malo uskutočniť ešte počas minulého roku, my sme ho stihli až teraz. Sme veľmi radi, že Vera súhlasila aj s takýmto „opozdeným“ termínom. Keďže v našom prípade, nebolo také jednoduché kedykoľvek vycestovať za ňou, či už kvôli tomu, že čakala Matildu a musela sa venovať bábätku a my sme chystali svadbu a zároveň Marek menil prácu. Všetko sa tak trošku skomplikovalo a preto sme sa k foteniu dostali až teraz, no stálo to za to.


Zo začiatku som mala obrovský strach kvôli tomu, ako to Monty zvládne. Je tak trošku svojský a nemá rád všetkých ľudí. Doslova si vyberá, kto sa mu páči a kto nie. Nemôžem sa mu ani čudovať, keďže u mňa to je úplne rovnaké a nie každý mi vyhovuje. No v tomto prípade sa mu už na začiatku Vera páčila a tak mi trošku odľahlo. A vlastne ani sa mu nečudujem, Vera je úplné zlatíčko a fotenie s ňou bolo opäť perfektné. Okrem toho, že je neskutočne krásna (och ako ju obdivujem), má super vzťah k zvieratkám a obdivuhodne fotenie zvláda. 


Nesmiem zabudnúť pochváliť ani Montyho. Keďže ho za bežných okolností na „nezabezpečenom“ priestranstve vôbec nepúšťame z vodítka, pretože je to neriadená strela, nechcela som to urobiť ani teraz. No keďže v širokom okolí sme nič ani nikoho nevideli, riskli sme to. Na hlavne moje prekvapenie bol úžasný, nezdrhol, zdržiaval sa pri nás a celkom pekne reagoval na privolanie. Bola som z neho doslova v šoku, ale o to lepšie to vďaka tomu zvládol on aj my. Ako som už na začiatku spomínala, nebolo to naše prvé fotenie a mám pocit, že Marek si už na to tak trochu zvykol. Hoci stále keď sa dozvie o nejakom ďalšom fotení, ktoré nás čaká, zvykne to ofrflať v štýle, načo zas fotíme, veď už sme fotili nedávno, máme dosť fotiek.... vždy nakoniec súhlasí a za to ho obdivujem. Vôbec by sa nemusel zúčastňovať na týchto mojich výmysloch, ale po počiatočnom hundraní, ide so mnou rád, na všetko sa dá nahovoriť a mám tak trochu pocit, že sa mu to aj páči a z fotení odchádzame s úsmevom na perách. A pretože ja mám stále zo začiatku stres a ani moja hanblivosť tomu veľmi nenapomáha, o to lepšie sa mi fotí keď mám Marek vedľa seba.